Mladá generácia berie mobilný telefón ako samozrejmú súčasť svojho života. Dnešná stredná generácia však vie, že v rámci histórie s nami mobilné telefóny v ich súčasnej podobe nie sú až tak dlho.
Ďalšie časti seriálu História mobilných telefónov:
Mnohí z vás si isto pamätajú začiatky ich masového využitia približne pred 20 rokmi a možno vás poteší zaspomínať si s nami. Spravme si teda malý výlet do histórie.
Azda vás aj prekvapí, čo všetko sa muselo udiať, kým sa k vám dostalo zariadenie, ktoré možno práve v tejto chvíli držíte v ruke a vďaka ktorému čítate tento článok.
Mobilný pravek – začalo to v USA
Ak chceme byť benevolentní a nebudeme sa obávať „archeológie“, presunieme sa do čias, keď boli telekomunikační bohovia malicherní a krutí. Zistíme, že prvý predchodca mobilného telefónu bol patentovaný ešte v roku 1908 v Spojených štátoch, v Kentucky. S nápadom prišiel farmár-elektrikár Nathan Stubblefield.
Vtedy išlo skôr o bezdrôtový telefón so stanicou, od ktorej by sa človek nemal veľmi vzďaľovať. Mala rozmery odpadkového kontajnera a dosah asi 800 metrov. Bola to však povestná prvá lastovička, ktorá síce nerobila leto, no pripravila príchod čohosi nového.
V Nemecku začali v roku 1918 testovať systém na bezdrôtové telefonovanie medzi vlakmi. Ten sa o pár rokov na to dostal do praxe ako špecifický systém pre vlakovú dopravu.
No skutočne samostatný mobil aj so sieťou vytvorili v AT&T v roku 1946. Tam už šlo o sieť externých staníc, ktoré sa mali starať o distribúciu signálu pre mobilnú jednotku. Podobnosť so súčasnosťou je teda výraznejšia.
Vtedajšie zariadenia boli však mohutné, spotrebúvali množstvo energie a v jednom momente sieť dokázala spracovať iba zopár konverzácií. Navyše šlo o nešifrovanú konverzáciu a ktokoľvek mohol počúvať rozhovory na tej správnej frekvencii.
Spoločnosť AT&T sa predtým nazývala Southwestern Bell Corporation podľa Alexandra Grahama Bella. Takže sa dostávame k samotnému vynálezcovi telefónu ako takého. Projektu firmy SBC sa vtedy však postavila do cesty FCC (Federal Communications Commision).
Prekážky a problémy
Dôvod bol na dnešnú dobu úsmevný – podľa nich budú vraj mobilné telefóny skôr luxusom a vymoženosťou ako nutnosťou. Takže keď prišlo na prideľovanie frekvenčného spektra, v roku 1949 dostali 59,2 % televízne kanály, 25 % si nechala vláda na vlastné využitie a iba 4,7 % zostalo pre telekomunikačný priemysel.
Asi si domyslíte, že sa s tým v tej dobe nedalo veľa narobiť. Televízne vysielanie v USA následne rušilo mobilné siete celé desaťročia. Keď sa prevádzkovatelia sťažovali FCC, opakovane boli odbíjaní argumentom, že telekomunikácie nie sú správnym využitím frekvenčných pásiem.
Ešte aj v 70. a 80. rokoch minulého storočia medzi sebou neustále bojovali zástupcovia televízneho a telekomunikačného vysielania. Na strane mobilných telefónov vtedy nestál nik iný ako Motorola. Spoločnosť, ktorá mohla víťazstvom mnoho získať.
Údajne prvý mobil (Motorola DynaTAC, neskôr ho ešte spomenieme) vynašiel Dr. Martin Cooper v roku 1973, no na trh sa dostal až v roku 1984, kedy konečne v FCC ustúpili a licencie boli mobilným telefónom udelené.
Medzitým sa rôzni hráči na trhu snažili nájsť iné spôsoby, ako sa presadiť v oblasti mobilných telekomunikácií a na východ od nás už v podstate mobily mali. Ak ich tak možno nazvať.
Čo na to východ?
Pochopiteľne, že Rusi nechceli zostať pozadu a ešte v 60. rokoch prišiel vynálezca Leonid Kuprianovič (s výskumom a verejnou prezentáciou začal už v r. 1955) s niekoľkými modelmi mobilných telefónov, ktoré boli až prekvapivo podobné tým moderným.
Jeden z nich totiž vážil iba 70 gramov a vošiel sa do dlane. Model predviedol Kuprianovič ešte v roku 1957, predaj začal v roku 1963 a dosah bol úctyhodných 30 kilometrov.
Sovietsky zväz v technológii videl budúcnosť, a tak sa tieto zariadenia začali prispôsobovať napríklad na použitie v autách. Dostali názov Altai a najskôr mali slúžiť vládnym zamestnancom a záchranným zložkám.
Neskôr sa začali tieto prístroje šíriť aj v ostatných oblastiach a možno pre nás trochu paradoxne, pre Rusov však typicky, v určitých prípadoch slúžia dodnes. Niektoré ich výhody totiž víťazia nad nevýhodami súčasných mobilov, pravdepodobne sa to týka pokrytia signálom na neprístupných miestach.
Systém Altai už od začiatku fungoval tak, že sa mobilná jednotka dokázala dovolať na stanice pevnej siete. Nešlo pritom o nič zložité, sieť využívala pásma UHF a VHF, takže šlo v princípe o štandardný rádiový prijímač a vysielač, podobne ako na americkej strane.
Začalo sa s frekvenciou 150 MHz a neskôr sa s rastom siete frekvencia zvýšila na 330 MHz. Altai však nemôžeme nazvať vysielačkou, keďže – ako sme už spomenuli – bol schopný produkovať signály, vďaka ktorým ste sa dovolali na prístroje pevnej linky či do telefónnych búdok.
Zaujímavé je, že Kuprianovičove telefóny inšpirovali aj Bulharov. V roku 1965 spoločnosť Radioelektronika predviedla na výstave v Moskve systém mobilných telefónov, ktorý mal jednu základňovú stanicu pripojenú na káblovú telefónnu linku. Tá dokázala obslúžiť do 15 bezdrôtových zariadení.
Prvé mobily v autách
Ako sme už naznačili, históriu vývoja mobilných telefónov výrazne ovplyvnila potreba ich využitia v dopravných prostriedkoch. Pochopiteľne, že najväčší záujem bol o využitie v autách, a to nielen v Rusku.
Spoločnosť AT&T začala v roku 1949 v stovke amerických miest poskytovať službu nazývanú Mobile Telephone Service. Služba pritiahla približne 5000 zákazníkov a týždenne prebehlo zhruba 30 000 hovorov.
Každý hovor však musel byť manuálne spojený operátorom a keď ste chceli hovoriť, museli ste na zariadení stlačiť tlačidlo. Následne ho bolo potrebné uvoľniť a počúvať druhú stranu tak ako pri vysielačkách. V aute to však nie je úplne praktické. Navyše, na využitie MTS ste si museli namontovať vybavenie, ktoré vážilo asi 36 kg.
Tým sa nevýhody nekončili. V každom meste boli k dispozícii iba 3 kanály, takže v jednom momente mohli hovoriť vždy iba traja zákazníci. Ceny tiež neboli dimenzované práve pre obyčajných smrteľníkov. Mesačný poplatok bol 15 dolárov a k tomu 30 až 40 centov za miestny hovor.
Skôr, než sa nadchnete nad predstavou, že to nie je také drahé, upozorníme, že pri dnešnej hodnote dolára je to akoby služba stála 200 dolárov mesačne a 4 – 4,50 dolára za hovor.
Službu onedlho nahradila IMTS (Improved Mobile Telephone Service). Priniesla viac komunikačných kanálov, ľahšie vytáčanie, už nebolo nutné volať operátorovi pred každým hovorom a vybavenie už nevážilo ako priemerný nemecký ovčiak.
K dnešným mobilným službám to však bolo stále ďaleko a dopyt rýchlo prekonal kapacity systému. Na hovor sa často čakalo aj 30 minút a dlhšie. Zašlo to až tak ďaleko, že vláda obmedzila službu na 40 000 zákazníkov v rámci celého systému, takže sa kanály museli zdieľať a čakanie bolo veľmi dlhé.
Ďalšie služby
MTS od AT&T v 50. rokoch inšpirovala aj Britov. V roku 1959 spustili v Manchestri službu s názvom Post Office Radiophone Service. Tiež si vyžadovala spájanie pomocou operátora, no nebolo tu obmedzenie v rámci miest. Zavolať ste mohli ktorémukoľvek používateľovi PORS v Británii. Tento systém sa po krajine rozširoval až do roku 1972, kedy bol už k dispozícii vo všetkých významných mestách.
V Amerike zatiaľ proti AT&T vytiahli do boja nezávislé telefonické spoločnosti so službou Radio Common Carrier, ktorej systém využíval frekvencie veľmi blízko IMTS. RCC vydržala až do roku 1980, kedy bola nahradená systémom AMPS, zaraďovaným medzi technológie 1G.
Pochopiteľne, že podobné služby vznikali aj po celej Európe. Za zmienku stojí napríklad sieť A-Netz, ktorá vznikla v roku 1952 v Západnom Nemecku a v roku 1972 ju nahradila B-Netz. V Nórsku mali zasa systém OLT, v ktorom hovory prepájali operátori.
Všetky tieto služby boli založené na prenosoch rádiového signálu a zariadenia boli prinajmenšom nešikovné. Vývojári vedeli, že pokiaľ prídu s telekomunikačným zariadením, ktoré bude menšie a ľahšie použiteľné, trh ho príjme.
Nástup 1G a prvý mobil v sieti celulárneho typu
V roku 1979 preto prišla na svet prvá automatizovaná celulárna sieť. S jej princípom prišli opäť v Bellových laboratóriách (Bell Labs). Celulárnosťou sa myslí rozdelenie územia pokrývaného signálom na menšie jednotky – bunky, ktoré majú na starosti stanice.
Rozdiel oproti minulosti bol v prideľovaní frekvencií. Dovtedy mala každá stanica vlastnú frekvenciu a iná stanica ju nemohla používať. Systém teda nefungoval ako celok a v prípade, že ste sa počas hovoru vzdialili od danej stanice, hovor sa prerušil.
S príchodom nového celulárneho systému sa tento neduh odstránil, keďže už bolo možné využívať rovnakú frekvenciu opakovane viacerými stanicami.
Začalo to v Tokiu a po celkom Japonsku sa systém rozvinul do roku 1981. V tom istom roku sa 1G dostalo aj do Švédska, Nórska, Fínska a Dánska.
Američanom bola nová technológia predstavená až o dva roky neskôr. Prvá 1G sieť vznikla v Severnej Amerike a bola ňou už spomínaná AMPS (Advanced Mobile Phone System). Sieť už sa podobala na dnešné, hovory boli duplexné (mohli hovoriť obe strany naraz), no komunikácia bola celkom nešifrovaná a na odpočúvanie stačil obyčajný skener.
Ľudia sa vtedy ešte veľmi nezaujímali o bezpečnosť, a tak úspešne uzrel svetlo sveta prvý mobilný telefón v sieti celulárneho typu – DynaTAC od Motoroly. Vážil 1,1 kg a na dĺžku mal 23 cm. Cena bola ozrutných 3995 dolárov a batéria vydržala 30 minút hovorov. Vývoj stál spoločnosť 100 miliónov dolárov a trval 10 rokov.
Napriek nevýhodám mali používatelia pocit, že ide o „cool“ technológiu a čakacia listina na mobil obsahovala tisícky mien.
Napokon v roku 1990 prišla do sféry digitalizácia a zastaranú AMPS nahradila digitálna D-AMPS. Možno by ste to nečakali, ale tieto služby v Amerike definitívne ukončili svoju životnosť až v roku 2008.
Vráťme sa do 80. a 90. rokov minulého storočia. Toto obdobie môžeme nazvať bodom zrodu 2G sietí.
2G, Amerika vs Európa
V Európe vtedy vznikol štandard GSM. Pôvodne to znamenalo Groupe Spécial Mobile, keďže šlo o skratku zoskupenia telekomunikačných operátorov, ktorí sa snažili pre dobro všetkých zaviesť jeden celoeurópsky komunikačný štandard. Skratka GSM sa neskôr začala vykladať ako Global System for Mobiles.
V Amerike prišiel štandard CDMA (Code Division Multiple Access) a tieto dva póly si začali vzájomne konkurovať. Používali už digitálne prenosy namiesto analógových, čo viedlo k vyššej bezpečnosti vďaka možnosti šifrovať prenosy a k rýchlejšiemu chodu sietí.
Systém GSM pracuje na viacerých frekvenciách a čiastočne sa uchytil aj na americkom kontinente, konkrétne v AT&T a T-Mobile. V Európe je frekvencia GSM 900 a 1800 MHz, v USA a Kanade 850 a 1900 MHz.
Ak sa pýtate, čím sa GSM a CDMA z pohľadu používateľa líšia, tak je to hlavne tým, že pri GSM sa používa systém kariet SIM. Presuniete kartu do iného telefónu a sieť ho akceptuje, máte naďalej svoje číslo. To pri CDMA neplatí, o výmene telefónu musí vedieť váš operátor. Neskôr sa začali používať karty SIM aj v sieťach s CDMA, ale iba preto, že sú nutné na využitie dátových prenosov cez 4G LTE.
Prvý smartfón a prvá SMS
V 90. rokoch sa okrem iného začala tiež éra dodnes používaných textových správ SMS (Short Message Service), pričom prvá esemeska bola odoslaná vo Fínsku v roku 1993.
Slovo smartfón v podnadpise sme asi trošku prehnali, no nie veľmi. Zariadenie, ktoré máme na mysli, dostalo meno Simon Personal Communicator, vyvinuli ho v IBM a vyrábal sa v Mitsubishi Electric Corporation. Simon obsahoval kalendár, adresár, hodiny, zápisník, dokonca aj aplikáciu na e-maily, klávesnicu typu QWERTY, stylus a dotykový displej.
Medzi augustom 1994 a februárom 1995 sa predalo v Spojených štátoch vyše 50 000 kusov. Cena pritom bola 899 dolárov s dvojročnou viazanosťou a 1099 dolárov bez viazanosti. Tam možno vidieť počiatky systému viazanosti, ktorý využívajú dodnes aj naši operátori.
Simon bol teda nadčasový telefón, ktorý tak trochu predbehol svoju dobu. V tom čase sa totiž u nás veselo využívali mobilné telefóny, ktoré ešte neboli celkom „smart“. Mali uzavreté, vzájomne nekompatibilné operačné systémy ako Symbian a o týchto zariadeniach si povieme v ďalšom článku.
Ďalšie časti seriálu História mobilných telefónov:
MojAndroid oslávi 10. narodeniny
Portál MojAndroid.sk v máji tohto roka oslávi už svoje 10-te narodeniny. Ďakujeme za vašu priazeň a podporu!
