Pred časom sme spolu nazreli do histórie mobilných telefónov až do obdobia, ktoré môžeme nazvať mobilným pravekom. Teraz sme sa dostali do časov, ktoré budú mať asi mnohí z vás najradšej. Z pohľadu mobilov ide o stredovek, ktorý pokrýval hlavne 90. roky dvadsiateho storočia a telefóny sme vtedy mali bez smart funkcií. Pre účely tohto článku by sme ich preto mohli nazvať prosto „nesmartfóny“.
Ďalšie časti seriálu História mobilných telefónov:
Technológie mobilného stredoveku
Príchod SMS
Firmy, ktoré v 90. rokoch rozhodovali o ďalšom vývoji, pozorovali, na čom najviac používateľom záleží a akým spôsobom by bolo možné zlepšiť používateľský zážitok. Spočiatku sme mali k dispozícii zariadenia, ktoré mali naozaj veľké a nepraktické rozmery. Ich monochromatické textové displeje však prišli v roku 1993 s odosielaním správ SMS (Short Message Service – Služba krátkych správ).
To bol významný míľnik, kedy sa využitie telefónov začalo rozširovať na ďalšie činnosti ako iba telefonovanie. V oblasti spôsobu prenosu signálu sa už z pohľadu používateľa oproti minulosti nič výrazne nemenilo.
V Európe sa využíval hlavne systém GSM, kvalita zvuku sa výrazne zlepšila a už ste spoľahlivo podľa hlasu dokázali rozpoznať osobu na druhom konci. Mladších čitateľov to asi prekvapí, no predtým, než sa objavili nesmartfóny, to nebola samozrejmosť.
Pozornosť verejnosti sa teda sústredila viac na zariadenia, ako na technológie, ktoré za nimi stoja. Schopnosť posielať krátke správy prinášala úplne nové komunikačné možnosti. Už nebolo potrebné kohosi zastihnúť, napísali ste mu krátku správu do 160 znakov a on odpovedal kedy chcel alebo kedy mohol.
Záznamníky vs. SMS
Mobilní operátori ponúkali tiež možnosť nechať druhej strane hlasový odkaz na virtuálnom záznamníku v prípade, že ste sa nedovolali. To sa však nestretlo s veľkým úspechom.
Záznamníky, ktoré dovtedy fungovali ako fyzické zariadenie, ktoré ste si pripojili k pevnej linke a na magnetofónovú kazetu či neskôr digitálne na čip zaznamenali váš odkaz, už neboli taká atraktívna možnosť.
Isto na tom mal zásluhu práve príchod SMS. Používatelia mobilov si povedali, že radšej naťukajú textovú správu, alebo zavolajú znova. Mnohým je nahrávanie hlasovej správy akosi „sociálne nepohodlné“, a tak sa SMSky stali nadlho štandardným typom komunikácie. Dnes už sú výrazne vytláčané aplikáciami na IM (Instant Messaging) ako Messenger, WhatsApp či Skype, v dobe, keď vládli nesmartfóny, však taká možnosť ešte nebola.
Na začiatku neboli SMS práve lacná záležitosť, takže rodičia svojím potomkom zdôrazňovali, že treba so správami zaobchádzať rozumne a šetrne. Prípadne radšej nijako.
Na veľkosti zrazu začalo záležať
Ak ste si prečítali minulý článok o mobilnom praveku, isto viete, že prvé zariadenia na mobilnú komunikáciu boli skutočne obrovské. S technologickým pokrokom však prišla nevyhnutná potreba miniaturizácie.
Pokiaľ ste pri predaji mobilného telefónu museli uvádzať v inzeráte, či podvozok javí známky korózie, bolo treba zmenu… To, samozrejme, preháňame. Hovorilo sa to v rámci žartu o ruských mobiloch a ich batériách poháňaných obohateným uránom, umiestnených v ruksaku na chrbte.
Preto začal pozvoľna nastupovať trend zmenšovania telefónov a s nástupom farebných displejov tiež trend objavovania nových možností zariadenia, ktoré na rozdiel od pevnej linky neustále nosíme so sebou. Začali sa objavovať prvé hry, ako bol legendárny Snake alias hadík, ktorým Nokia dobyla srdce nejedného majiteľa nesmartfónu.
Telá mobilov sa zmenšovali, elektronike stačilo čoraz menšie šasi a pomer veľkosti displeja sa začal zlepšovať. Pošepky prezradíme, že ako to už býva, k vývoju prispela dosť výrazne pornografia. Ľudia vždy venovali najviac snahy v oblasti vývoja hlavne zbraniam a sexu, takže prvé grafické displeje na zariadení, ktoré ste si mohli zobrať so sebou kamkoľvek boli v tomto smere revolučné.
Pochopiteľne, že dôvody boli aj iné. Veľký grafický displej priniesol možnosť hrať lepšie, prepracovanejšie hry a s príchodom foťákov v mobiloch aj uchovávať spomienky na každý okamih vášho života. Na začiatku sa toto uchovávanie konalo v minimálnych rozlíšeniach. Keď prišli možnosti fotiť v rastri 320×200 či 640×480 bodov (VGA), to už bol pokrok, takže ak máte archivované nejaké fotky z tých čias, vaše deti sa asi pýtajú, ktorý pixel je vaša hlava a podobne.
WAP – prvý mobilný internet pre nesmartfóny
Na to, aby ste nejaké zaujímavé obrázky mohli do mobilu vôbec dostať aj bez fotenia, ste však potrebovali nejaké zdroje. Klasický internet mal v tom čase ešte – obrazne povedané – drevené káble. Najčastejšie sme sa pripájali modemom cez pevnú linku a rýchlosti boli na takej úrovni, že poštový holub by vám vaše dáta doručil rýchlejšie.
Takže to chcelo čosi vhodnejšie, čo by zvládli aj nesmartfóny bez káblov. A tak vznikli prvé zárodky mobilného internetu. Asi tak by sme mohli nazvať systém WAP, ktorý v tých časoch vznikol a dnes si ho už asi pamätá len málokto, pretože zažiaril iba krátko a neveľmi výrazne.
Skratka WAP znamená Wireless Application Protocol a tento protokol vznikol v roku 1997. Umožňoval pripojenie mobilných telefónov na internet, no s dnešným štandardom sa vtedajšia kvalita nedá veľmi porovnávať. Aj keď veľká časť používateľov mobilov WAP vôbec nevyužívala, jeho podpora sa v priebehu približne dvoch rokov objavila prakticky vo všetkých modeloch.
Vtedajšie telefóny mali často displeje, ktoré zobrazovali len 256 farebných odtieňov a prechod na 65 536 farieb bol veľký krok vpred. S toľkými odtieňmi sa už fotografie trochu blížia reálnemu zobrazeniu a modely, ktoré ich mali boli nejaký čas výrazne drahšie.
Okrem iného bol aj pre neschopnosť zobrazovať kvalitnú grafiku WAP založený na konvertovaní klasických webových stránok do textovej podoby a grafického obsahu bolo minimum.
Základy mobilného internetu
Ako sme už naznačili, poplatky za surfovanie cez WAP boli poriadne „mastné“. Preto si asi niektorí z vás aj dnes spomenú na tú paniku, ktorá sa vám objavila v očiach, keď ste omylom v menu svojho nesmartfónu ťukli na ikonu mobilného internetu. V duchu ste si už prepočítavali, že najbližší účet pravdepodobne spôsobí, že sa v lete nepôjde na dovolenku a plánom na kúpu bicykla ste dávali zbohom.
Treba však uznať, že WAP pripravil pôdu dnešnému mobilnému internetu. Ukázalo sa, že o technológiu pripojenia na internet je záujem, no dokiaľ neprišli smartfóny, nebolo to ono. Stránky, ktoré sú prakticky vizuálne zhodné s tými, ktoré vidíme na stolových počítačoch, sa stali bežnou záležitosťou až neskôr, so smartfónmi.
Zaujímavé však je, že WAP sa začal komerčne presadzovať až s verziou 1.1 a verzia 2.0 už obsahovala aj protokoly HTTP a SSL, ktoré sa používajú dodnes. Ako sme už naznačili, obdobie WAPu nebolo veľmi dlhé a relatívne krátko po roku 2000 už pomaly nastával čas na 3G. Aj keď to už hovoríme prakticky o príchode smartfónov na scénu.
Fotoaparáty a nesmartfóny – Kto bol vlastne prvý?
Ešte predtým komusi napadlo, že by mohlo byť zaujímavé pridať mobilnému telefónu možnosť fotografovania. Pravdepodobne celkom prvý komerčný telefón schopný vytvoriť fotku bol model Kyocera Visual Phone VP-210 z roku 1999.
Pochopiteľne, že v tom čase nebola kvalita obrazu žiadna výhra. Rozlíšenie bolo 0,11 Mpix a kapacita úložiska postačila iba na 20 fotiek. Zabudovaný stojan umožňoval vyrobiť si selfie a telefón sa predával v Japonsku za 40 000 yenov (asi 320 eur).
Mimochodom, slovo selfie sa začalo používať okolo roku 2000, aj keď prvú selfie údajne vytvoril fotografický priekopník Robert Cornelius v roku 1839 v USA.
Výrobcovia fotoaparátov sa ani na prelome milénií ešte nejaký čas nemuseli veľmi obávať o svoje tržby. Nemožnosť zaostriť, menšie optické senzory, absencia fyzickej uzávierky objektívu, nízke rozlíšenie a absencia blesku je iba vzorka zo všetkých nevýhod, ktoré mali vtedajšie digitálne foťáky v mobiloch.
V roku 2000 prišla spoločnosť Sharp v spolupráci s konglomerátom J-Phone v Japonsku s modelom J-SH04, ktorý už obsahoval fotoaparát, dokonca s drahším typom senzora CCD. Za zmienku stojí aj Ericsson T68 (r. 2001), ktorý ste si mohli zaobstarať aj u nás. Jeho fotoaparát bol vlastne oddeliteľný modul, ktorý sa pripájal k spodnej časti telefónu. Nebolo to veľmi praktické a ak sa vám znečistili kontakty, nechcelo to veľmi fungovať, no bol to významný krok smerom k mobilnému foteniu pre každého.
Niektoré pokusy boli aj kuriózne
Pri prvenstve VP-210 sme použili slovo „pravdepodobne“, keďže pokusy o telefón s fotoaparátom boli už aj pred ním. Vynálezca Daniel A. Henderson prišiel už v roku 1993 so zariadením, ktoré dokázalo pracovať s fotkami a videom na mobilnom zariadení určenom na komunikáciu.
Zaujímavé je, že vtedy získal šesť patentov, za ktorých údajné porušenie neskôr jeho spoločnosť zažalovala T-Mobile, Samsung a HTC. Okrem spracovania obrazu aj videa šlo aj o zobrazovanie informácie o tom, kto vám volá na displeji zariadenia a posielanie textových správ. HTC sa však bránilo, a to účinne. Súd označil zakladateľa a právnikov Intellectu za nedôveryhodných, spoločne zodpovedných za podvod a nariadil im zaplatiť 4 milióny dolárov odškodné firme HTC. Prototypy vraj neboli vôbec funkčné…
Zaujímavý bol tiež pokus francúzskeho vynálezcu menom Philippe Kahn. Jeho manželka čakala potomka a on sa chcel o prvé zábery dieťatka čo najrýchlejšie podeliť so svetom. Tento nádejný McGyver dal dokopy digitálny foťák Casio QV-10 a véčkový mobilný telefón Motorola StarTAC. Všetko to zmajstroval a prepojil s notebookom ešte kým sa dieťa narodilo a následne rozposlal zábery asi 2000 ľuďom.
Dnes bežná vec, vtedy úžasný vynález a zároveň ukážka toho, ako veľmi ľudia túžili po fotoaparátoch v mobiloch.
Aby toho nebolo málo, prestíž z prvého foťáku v mobilnom telefóne si privlastňuje tiež spoločnosť Samsung. V roku 2000 totiž prišla s telefónom SCH-V200, ktorý dokázal pri rozlíšení 0,35 Mpix vytvoriť 20 záberov a zobrazovať ich na 1,5“ TFT LCD. Priamo sa síce ešte nedali posielať, no po prepojení s PC to šlo. Telefón údajne prišiel na trh v Južnej Kórei o pár mesiacov skôr než spomínaný J-SH04 od Sharpu.
Nech bol prvý ktokoľvek, veľmi rýchlo sa ukázalo, že fotoaparáty v telefónoch sú obrovský hit. Už v roku 2003 podľa New York Times prekonal predaj nesmartfónov s foťákom tržby samostatných digitálnych fotoaparátov a v roku 2006 telefóny prekonali foťáky aj videokamery dokopy. V tom čase sa už začínala „megapixelová vojna“, ktorá trvá dodnes a zdá sa, že ani prekonanie hranice 100 Mpix ešte nestačí…
Akumulátory a robustné konštrukcie
Z pohľadu konštrukcií sa nesmartfóny vyvíjali hlavne v otázke rozmerov. Čoraz väčšie displeje, čoraz menšie a ľahšie šasi, pričom akousi skratkou k zmenšeniu boli véčkové telefóny. Tie sa k nám dostali z Ameriky, kde pravdepodobne Motorolu inšpiroval pôvodný seriál Star Trek a po rokoch sú tu nesmelé pokusy o ich návrat hlavne vďaka ohybným displejom.
Keď sa technológie trochu zlepšili, začali sa antény nesmartfónov zabudovávať do ich tela. Dovtedy vytŕčali a konštruktéri sa museli vysporiadať so stratou signálu, ktorá ukrytie antény nasledovala. Vďaka tomu však prišli úhľadnejšie dizajny smerujúce k smartfónom a pochopiteľne, že aj menšia zraniteľnosť zariadenia.
Mnohí isto spomínajú aj na výdrž v prevádzke na batériu. Nesmartfóny celkom bežne vydržali bez nabíjania aj týždeň normálneho používania. Dnešné smartfóny ak vydržia dva dni či nebodaj viac, môžete si gratulovať.
Z technologického pohľadu sa vtedy prechádzalo z niklokadmiových (NiCd) akumulátorov na nikelmetalhydridové (NiMH) a neskôr lítiumiónové (Li-Ion) a lítiumpolymérové (Li-Pol), ktoré sú s nami dodnes. Rozdiely boli hlavne v typických kapacitách a postupnom vymieraní tzv. pamäťového efektu.
Určite musíme spomenúť aj robustnosť konštrukcií, ktorými sa viaceré nesmartfóny preslávili. O legendárnej Nokii 3310 dodnes kolujú vtipy o tom, že ak vám spadne na podlahu, nič sa jej nestane, ale v podlahe zostane diera. V tej dobe však boli zraniteľné máloktoré telefóny, ktovie prečo táto povesť prischla práve 3310ke.
Operačné systémy
Z dnešného pohľadu je situácia pomerne prehľadná a na výber máte z operačných systémov Android a iOS. Mobilné Windows po mnohých rokoch nakoniec zanikli a trh si delia Apple a Google. V časoch, kedy dominovali nesmartfóny, to bol tak trochu boj a situácia nebola taká prehľadná.
Systémov bolo množstvo, a tak si spomenieme len tie najzaujímavejšie. V roku 1993 prišli v Apple s Newton OS a v roku 1996 na scénu nastúpil Palm OS, ktorý sa celkom úspešne uplatnil v telefónoch aj PDA, čiže osobných asistentoch, ktoré boli neskôr takmer celkom vymazané z povrchu zemského príchodom smartfónov. Boli totiž čímsi ako krížencom medzi mobilným telefónom a tabletom.
Zaujímavý bol EPOC32, čo bol operačný systém, ktorý sa neskôr (r. 2000) premenoval na Symbian OS. To bol jeden z najpopulárnejších OS v nesmartfónoch a vznikol ako produkt firmy Symbian založenej spoločnosťami Psion, Ericsson, Motorola a Nokia. Prvé zariadenie s týmto OS bol Ericsson R380, ktorý mal výklopnú klávesnicu čiastočne prekrývajúcu pomerne veľký monochromatický displej a výrazne pripomínal PDA.
Nokia v tých časoch používala najskôr PEN/GEOS, čo bol variant OS pre stolové počítače. S príchodom Symbianu a modelu Nokia 9210 Communicator sa začali mobilné systémy viac otvárať a už bolo možné inštalovať aplikácie aj na používateľskej úrovni.
Éra nesmartfónov sa skončila prakticky v roku 2007. V januári prišla spoločnosť Apple s prvým iOS a potom Open Handset Alliance, firma založená 34-člennou skupinou firiem na čele s Google, uviedla prvý Android.
Zaujímavé nesmartfóny
Množstvo modelov v tomto období bolo čímsi výnimočných a zapamätateľných. Pre niekoho bola rozhodujúca pevnosť konštrukcie, ktorou mohol azda zatĺkať klince, inému utkvel v pamäti príťažlivý dizajn a kohosi srdce poskočí, keď si spomenie na prvé hry na svojom telefóne.
Nokia 1011
Zatiaľ čo sa v Amerike tešili z Motoroly Microtac 9800X, ktorá prežila na trhu pôsobivých päť rokov a z Motoroly International 3200, my Európania sme mali radosť z Nokie 1011.
Bola jedným z prvých masovo vyrábaných modelov a uvedená na trh 10. novembra 1992 (odtiaľ pochádza označenie 10-11). Ako celkom prvá prišla s možnosťou odosielať SMSky na textovom displeji a jej cena bola poriadne mastná. Dala by sa prirovnať k dnešnej cene za sklápací Samsung Galaxy Fold, čiže približne 1800-2000 eur.
Tak to však s revolučnými novinkami býva a Nokia 1011 možno doteraz drieme v šuplíkoch niektorých z vás, keďže jej konštrukcia bola veľmi odolná. Na dĺžku mala takmer 20 centimetrov a anténa bola externá, takže trčala z hornej časti zariadenia.
Nokia 101
Model bol v roku 1994 nahradený Nokiou 2010 a 2110, no prvenstvo v posielaní SMS už navždy patrí 1011ke. Tá bola blízkou príbuznou modelu Nokia 101, ktorá už mala farebne odlíšené a podsvietené klávesy.
Nokia sa v tých časoch etablovala ako značka, ktorá si získava srdcia zákazníkov jednoduchosťou používania menu a spolupráca s operátormi spôsobila, že aj jej nesmartfóny boli cenovo pomerne prijateľné. Zrejme tiež vďaka tomu sa v roku 1994 stala 101ka najpredávanejším mobilom v Británii.
Bola tiež prvým telefónom, ktorého dizajn bola nazývaný „tyčinkou“ a nie „tehlou“. Aj keď hmotnosť 280 gramov sa na dnešné pomery zdá vysoká, vtedy to bola pomerne bežná hodnota. Jednoduchosť nabíjania a výdrž batérie boli dôležité argumenty v prospech Nokie 101 a k dispozícii boli vtedy tri varianty batérie, pričom jedna z nich bola slim, takže stenčená na úkor kapacity.
Nokia 3310
Túto legendu sme už spomenuli. Bola mimoriadne odolná, na trh prišla v roku 2000 a celkovo sa predalo 126 miliónov kusov. Rozlíšenie monochromatického displeja bolo 84 x 84 bodov a v podstate sa model nevyznačoval ničím zvláštnym.
Bol jednoduchý, mal 133 gramov, výdrž batérie ako mamut a je to Chuck Norris medzi mobilnými telefónmi, čo viac dodať? Azda len to, že v roku 2017 sa dočkala novej modernej verzie od HMD Global, súčasného vlastníka značky.
Nokia 5310 XpressMusic
Tiež veľmi obľúbený model patriaci medzi nesmartfóny. Bol prispôsobený na počúvanie hudby, keďže mal po bočných stranách displeja tlačidlá na ovládanie prehrávania skladieb. Operátori ho nejaký čas ponúkali a získal si srdcia mnohých.
Displej už dokázal zobraziť úplných 16 miliónov odtieňov farieb. Hmotnosť 71g v kombinácii s príťažlivým moderným dizajnom z neho urobila obľúbený mobil v rukách mládeže. Podobne ako 3310, aj 5310 už existuje aj v aktuálnej verzii od HMD Global.
Sony Ericsson T630 a T610
Tieto dva modely boli u nás obľúbené nielen preto, že boli v ponuke operátorov. Telefóny boli ľahké, vzhľadovo príťažlivé a na ovládanie menu pomocou joysticku či štvorsmerového ovládača pod displejom sa dalo rýchlo zvyknúť. Dotykové displeje totiž vtedy ešte neboli a výrobcovia sa snažili čo najviac nám to uľahčiť.
Tieto populárne nesmartfóny mali už pomerne slušné fotoaparáty. Aj keď displej na 65 000 farieb s rozlíšením 128 x 160 pixelov nebol až taká výhra. Batéria oboch variantov mala výdrž na približne 13 dní, takže ak ste telefón príliš nemučili, vydržal naozaj dlho bez nabitia.
Sony Ericsson D750
Je možné, že aj tento skvost by sa ešte našiel kdesi v skrini u mnohých z vás. Bol síce trochu ťažší (99 g), no zvládal 256 000 farieb pri rozlíšení 176 x 220 pixelov a interná pamäť 38 MB sa dala rozšíriť až na vtedy neuveriteľné 2 GB! Aj keď netušíme, na čo by vám v tých časoch boli… No dobre, trochu tušíme. Napríklad na hudbu.
Fotoaparát mal 2 Mpix a nechýbal ani LED blesk. Okrem polyfonických podporoval model aj MP3 zvonenia, takže existenciu D750 sprevádzali tie veselé časy zvonení typu „Haló, to som ja, tvoj telefón… Ja zvoním, stále zvoním, zdvihni ma!“.
Motorola V50
Toto bol jednoznačne nadčasový telefón, keďže už v roku 2000 prišiel s miniatúrnou, ľahkou véčkovou konštrukciou. Škoda, že ešte nemal farebný a ani veľmi grafický displej. Mal rozlíšenie 96 x 54 pixelov a 83 gramov. Všetky nedostatky však vyvažoval tým, že sa zmestil do dlane aj útlej detskej či ženskej ruky.
Model už napriek neveľmi atraktívnemu displeju podporoval WAP a zaujímavá bola možnosť zvukovej nahrávky hovorov. Výdrž batérie bola medzi dvoma až piatimi dňami, čo vtedy nebolo veľa. Nečudo, pri kapacite 600 mAh, no aspoň, že bola batéria už lítium-iónová.
Ďalšie časti seriálu História mobilných telefónov:
Záver
Možno ste si všimli, že sme vyzdvihli hlavne Nokiu, Sony Ericsson a Motorolu. Tieto značky na trhu v tých časoch dominovali. Aj keď, pochopiteľne, že tu boli aj ďalší hráči, ako napríklad dnes už neexistujúci francúzsky Sagem, ktorý sa vyznačoval mimoriadne kvalitným príjmom signálu aj v miestach, kde iné značky zaváhali. Zakúpiť ste si mohli tiež Alcatel, ktorý sa vyznačoval príjemnejšími cenami a unikátna bola možnosť využiť napájanie niektorých jeho modelov bežnými AAA batériami namiesto klasického akumulátora.
Veríme, že ste si na tieto časy radi zaspomínali spolu s nami a možno ste sa dozvedeli aj niečo zaujímavé. Ak sa vám doma povaľujú nejaké tie zaujímavé nesmartfóny, povedzte nám o nich v komentároch. Prípadne pridajte fotku. Alebo nám dajte tip na ďalšie modely, ktoré by v našom výbere mali byť podľa vás určite zaradené. Budeme sa tešiť!
