Pred nejakým časom sme sa venovali téme zodpovednosti prevádzkovateľa bezplatnej WiFi siete za obsah, ktorý sa ňou prenáša jeho zákazníkmi. Záver, ktorý plynie aj z európskej sekundárnej legislatívy (smernica) je možné ustáliť tak, že pri splnení podmienok daných touto Smernicou Európskeho parlamentu a Rady, sa prevádzkovateľ WiFi siete zbavuje svojej zodpovednosti za obsah, ktorý ňou prúdi. Ostala však otvorená otázka ako by to malo byť s povinnosťou zabezpečovať takúto WiFi sieť alebo sledovať obsah, ktorý ňou prúdi. Jeden z ostatných nemeckých prípadov skončil až na Európskom súdnom dvore (ESD) a je možné, že otvorí cestu k povinnostiam, o ktoré máloktorý majiteľ obchodu s WiFi sieťou bude stáť.
Napriek tomu, že máme nemecký prípad a nemeckú jurisdikciu, musíme si uvedomovať európsky rozmer. Ten je daný zásahom ESD a pohľadom na európsku legislatívu, aj keď premietnutú na konkrétny nemecký prípad. V posudzovanom spore prevádzkovateľ obchodu mal, tak ako mnohí iní bezplatnú WiFi sieť a práve cez ňu jeden z jeho zákazníkov alebo možno okoloidúcich nahral a ponúkal na stiahnutie pirátsku hudbu. Sieť nebola nijako chránená heslom a ani jej obsah nebol sledovaný. Až jedného dňa prišlo vydavateľstvo Sony Music a začal sa súdny spor s majiteľom obchodu, ktorý síce vehementne tvrdil, že on s obsahom nič nemá, avšak nemecký prvoinštančný súd dal za pravdu vydavateľstvu a priznal plnú zodpovednosť majiteľa obchodu.
Až keď sa do prípadu vložil ESD na podnet odvolacieho nemeckého súdu, zaznelo potvrdenie záverov smernice, teda majiteľ obchodu splnil podmienky a nebol zodpovedný za obsah, ktorý sa prenášal danou sieťou. A to napriek tomu, že to bola jeho sieť. Tie podmienky sú tri a podľa smernice nasledovné: i. prevádzkovateľ WiFi siete neiniciuje prenos (nedal podnet na jeho začatie), ii. nevyberá príjemcu prenosu a iii. nevyberá a ani neupravuje informácie, ktoré sú prenášané. Zatiaľ to všetko vyzerá byť v poriadku, no ESD pokračuje ešte ďalej, keď v tomto nemeckom prípade uvádza ako jednu z možností povinnosť zaheslovať WiFi sieť.
ESD sa totiž vyjadril, že aj keď nie je daná zodpovednosť prevádzkovateľa WiFi siete za prenášaný obsah, je možné mu uložiť technické povinnosti ako danú sieť sledovať alebo zabezpečiť. Na výber by mali byť tri možnosti, buď použiť heslo, príkaz sledovať čo danou sieťou zákazníci prenášajú alebo v konečnom dôsledku dokonca zákaz danú sieť prevádzkovať. ESD ide ešte ďalej a uvádza, že pri zabezpečenej WiFi sieti heslom by každý z jej používateľov mal uvádzať poskytovateľovi svoju totožnosť.
Každopádne sme iba na začiatku riešenia tohto stavu. V rámci EÚ sú tisíce prevádzkovateľov služieb a obchodov, ktorí majú bezplatné a nijak nezabezpečené WiFi siete. Už iba predstava, že napríklad kaviareň si pýta od návštevníkov doklad totožnosti výmenou za heslo k ich WiFi sieti, si neviem nateraz predstaviť.