Pred pár dňami, počas návštevy jedného z mnohých nákupných centier v Bratislave som si uvedomil a vlastne aj viac všimol, koľko ľudí sedí na lavičkách a gaučoch, pričom jediným cieľom ich návštevy je bezplatné WiFi pripojenie v centre. Či už majú telefón, tablet alebo notebook, nie je problém sa pohodlne usadiť a začať prijímať, ale tiež odosielať obsah. A práve otázka tohto obsahu, aký je, kto zaň zodpovedá a do akej miery sa dá a môže obmedzovať, je predmetom tohto týždňovej témy.
Ako mnohé aspekty dnešnej spoločnosti, aj táto téma má svoj základ v európskej legislatíve. Ešte v roku 2000 bola prijatá Smernica 2000/31/ES Európskeho parlamentu a Rady, ktorá sa označuje skrátenej aj smernica o elektronickom obchode. Jej súčasťou bol aj zámer rozvinúť okrem samotného on-line obchodu aj sprievodné služby, ktoré je možné nazývať ako služby informačnej spoločnosti, kde práve zaraďujeme populárne WiFi siete poskytované ako súčasť nejakej hlavnej obchodnej činnosti.
Otázka, ktorá sa momentálne rieši spočíva v posúdení, do akej miery nesie prevádzkovateľ tejto WiFi siete, ktorý ju vlastne ponúka ako pridanú hodnotu pre svojich zákazníkov, zodpovednosť za obsah, ktorý sa ňou prenáša. Predstavte si totiž, že vedľa vás v kaviarni sa posadí mladý muž, ktorý za hodinu svojho pobytu a jednej vypitej kávy, dokáže umiestniť na verejne dostupnú sieť niekoľko verzií plateného softvéru, aj s generátorom licenčných kódov, ktoré sám vytvoril. Majiteľ kaviarne nijako nesleduje a ani neobmedzuje komunikáciu na svojej WiFi sieti, no jedného dňa sa dozvie, že nelegálny obsah bol umiestnený na verejné šírenie práve z jeho siete.
Na úrovni európskej únie sú predmetom posudzovania práve povinnosti prevádzkovateľov takýchto WiFi sietí a tiež ich zodpovednosť za porušovanie práv (v našom prípade autorských práv). Posledné slovo bude mať Európsky súdny dvor, no už teraz prevládajú názory, že zodpovednosť prevádzkovateľov takýchto bezplatných a voľných WiFi sietí nie je možná. Dokonca, nebude zrejme ani možné súdom určiť povinnosť zabezpečiť takúto WiFi sieť heslom, prípadne zakázať pripojenie, ak sa preukázateľne cez túto sieť porušuje napríklad autorské právo. Všetko nakoniec ukáže rozhodnutie súdu a samozrejme aj prax našich štátnych orgánov.
Pre samotného užívateľa platí, že za každú aktivitu vykonávanú na takejto sieti nesie zodpovednosť prioritne sám, ak sa mu jeho konanie podarí preukázať. Čiže ani tvrdenie, že prevádzkovateľ siete mal sledovať komunikáciu a ak bola nebezpečná alebo bola protizákonná, mal ju zakázať, neobstojí. Celé posudzovanie smeruje zrejme k záveru, že každý jednotlivec bude samostatne zodpovedný za konanie realizované cez tieto siete a nebude možné pričítať spoluzodpovednosť tým, ktorí tieto siete prevádzkujú. Dokonca, v prípade, ak sa ustáli, že ani k uloženiu povinnosti na zabezpečenie siete, sledovaniu komunikácie a jej limitácii sa nedá pristúpiť, budú tieto otvorené a verejné siete predstavovať do určitej miery anonymnú vstupnú bránu pre kohokoľvek, kto potrebuje takúto anonymitu dosiahnuť.