Nemecký prípad, ktorý sa nedávno skončil až na európskej úrovni ukazuje, ako môže dopadnúť individuálne zdieľanie cudzích autorských diel. I keď sa to môže zdať ako banalita, v ostatnom čase je evidentné, že sa európske inštitúcie snažia zastaviť snahy o obchádzanie práv autorov najmä audiovizuálnych diel. A k tomu musíme pripočítať veľkú snahu regulovať cez európske smernice aj to, čo sme doteraz regulované nemali.
Peer-to-peer ako bežná prax?
Nemecký prípad, v ktorom tamojší občan umožňoval iným užívateľom tejto komunikácie peer-to-peer sťahovať audio knihu, je bežná forma zdieľania. Nemal k nej, samozrejme, autorské práva a vydavateľ na túto jeho aktivitu prišiel. Samotný pôvodca zdieľania sa však bránil vyjadrením, že síce cez jeho pripojenie a jeho počítač odchádzala komunikácia a aj zdieľanie, avšak on býva v byte s rodičmi a preto nie je možné urobiť zaver, že práve on a nie jeho rodičia túto aktivitu robili. Aj keď internetové pripojenie bolo písané na neho.
Európsky súd, ktorý celý prípad na konci posudzoval však uviedol, že „právo Európskej únie bráni vnútroštátnej právnej úprave (o akú ide vo veci samej, vykladanej príslušným vnútroštátnym súdom), podľa ktorej nemožno považovať majiteľa pripojenia na internet, prostredníctvom ktorého došlo k porušeniu autorského práva spoločným používaním súborov, za zodpovedného za toto porušenie, ak označí jedného rodinného príslušníka, ktorý mal možnosť prístupu k tomuto pripojeniu, ale bez toho, aby spresnil okamih, keď bol tento prístup použitý týmto rodinným príslušníkom, a povahu tohto použitia.“
Čiže pre každého by malo platiť nasledovné pravidlo, ak už je odhalené zdieľanie nelegálneho obsahu, potom výhrada, že k danému počítaču má prístup viacero osôb a nie je teda jasné, kto práva porušil, nestačí. Ten, na koho je pripojenie vedené musí presne uviesť, kedy a za akých okolností iná osoba umožnila takéto nelegálne zdieľanie.
Únia je na ťahu
V ostatnom čase mám dojem, že aktivity smerujúce k ochrane autorských diel sú na úrovni EÚ na vrchole. Ak by ste si prečítali reakcie na mnohé jej aktivity (najmä návrh novej smernice na ochranu autorských práv), tak z radov žurnalistov a prevádzkovateľov web stránok zaznieva kritika. Väčšina z nich nie je, samozrejme, nastavená na porušovanie autorských práv a ani to nečiní. Sú však naučení využívať verejne dostupné zdroje a linkovať na ich pôvodný odkaz alebo uvádzať autora. Je proste vidieť, že tento model v zásade funguje. Autori nepodávajú hromadné žaloby, mnohí sú totiž radi ,že sa ich názory alebo vizuálne diela šíria. Iste, ak sa niektorí z nich ozve a podá nesúhlas, je dôležité na to reagovať a žiadosti vyhovieť.
Ako celý model tohto nového nastavovania dopadne sa uvidí. Predsa len je tu mnoho protichodných názorov a získavanie súhlasov pri bežných odkazoch, ktoré proste dnes funguje, bude obťažne napĺňať. Nie je totiž v mnohých prípadoch jednoduché zistiť, kto je vlastne autorom obrázku, ktorých chcem použiť do článku. Odkaz na jeho zdroj síce mám, avšak jeho autorstvo sa tým nemusí zaručene definovať. K tomu potom existujú rôzne praktiky, ako sme ich zažili aj my v redakcii, keď sa vám ozve domnelý autor, ktorý uvedie, že je autorom napríklad nami zverejneného pozadia na telefón a požiada o odstránenie svojej fotky. To bez problémov urobíte, potom však nasleduje ďalší mail, kde si vypýta niekoľko tisíc eur za to, že sme mali jeho fotku zverejnenú a bola prístupná na stiahnutie.
Nachádzať rovnováhu v tejto spleti vzťahov a záujmov je neľahké. Ako sa to podarí Únii sa uvidí pri finálnom texte smernice, ktorá bude regulovať naše správanie na internete viac, ako možno dnes tušíme.
