Je to klišé, no musím to povedať – doba sa mení. Vidno to na najmä na ľuďoch, nie na strojoch, či pokroku vo vede. Každý deň sme zahltení množstvom informácií, faktov, poloprávd, tvrdení a nik z nás presne nevie, čo je pre jeho život dôležité, čo by si mal zapamätať. V modernej dobe sa z nás stali stroje. Robíme veľa vecí, najlepšie naraz, a zatiaľ čo pred 30 rokmi boli v trende funkcie ako predavač, sekretárka, telefonista, tréner či agent cestovnej agentúry, dnes zastávame funkciu hneď niekoľkých ľudí. Do nášho života sa dostal multitasking, robenie viacerých vecí naraz. Z veľkej miery sa k tomu pričinil rozvoj mobilných telefónov, ktoré v dnešnej podobe ponúkajú množstvo funkcií a vylepšení. Kým čakáte na autobus, tak čítate noviny, prehliadate internet alebo pozeráte e-maily, počas cesty domov počúvate hudbu a sledujete online výsledky futbalového stretnutia a akonáhle prídete domov, zapnete si hru, skontrolujete sociálne siete, prípadne si priamo v mobile prečítate nejakú knihu. Nič ale nerobíte ako samostatnú činnosť. Zatiaľ čo si myslíte, že multitasking je efektívny a dovolí vám urobiť viac vecí naraz, pravdou je, že to je jedna obrovská ilúzia. Multitasking je kontraproduktívny. A existujú o tom aj vedecké dôkazy.
Earl Miller, neuro-špecialista z MIT, povedal: “Naše mozgy nie sú tak dobre poprepájané káblami. Keď si ľudia myslia, že robia multitasking, tak vlastne iba prepínajú z jednej činnosti na druhú vo vysokej rýchlosti. A zakaždým, keď to urobia, to má negatívny vplyv na ich mozog.” Namiesto dokonalého žongléra si tak predstavte skôr amatéra, ktorý si vyhadzuje 2 loptičky v jednej ruke. Jedna je vždy vo vzduchu a jednu vždy pevne drží v dlani. Multitasking teda nespôsobuje to, že by sme zvládali viac vecí naraz, on je naopak kontraproduktívny a spôsobuje stratu efektivity našej práce. Je známe, že multitasking, ako taký, spôsobuje nadmerné vylučovanie hormónov kortyzol a adrenalín, ktoré vo vzájomnom pôsobení spôsobujú akési zahmlievanie myslenia. Multitasking spôsobuje závislosť na dopamíne, niečo ako odmenenie sa za každú stratu sústredenia a hľadanie externej stimulácie. Naše mozgy si vypestovali úplne iné zmysly než v minulosti a dnes sa necháme aj ľahšie vyrušiť, hocičím lesklým, svietiacim, zvoniacim – ako malé mačatá. Prišiel ti mail, SMS, upozornenie z Facebooku, notifikácia z hry alebo len niekde v pozadí počuješ niečo zvoniť? Okamžite musíš pozrieť na svoj mobil a tvoje sústredenie sa je fuč. Skončenie niekoľkých malých vecí nám dáva pocit zadosťučinenia, spokojnosti a svoj mozog opíjame malými víťazstvami nad malými vecami. Podstatné veci nám ale veľmi často unikajú. Modernú dobu perfektne vystihuje jedna modelová situácia. V minulosti, keď ste mali nejaké stretnutie alebo ste boli jednoducho zaneprázdnení, a zvonil vám telefón, tak ste ho vyvesili alebo vypli jeho zvuk. Nezodvihli ste ho, pretože ste jednoducho v tej chvíli robili niečo iné. Dnes máte míting a už po prvom zazvonení mobilu sa ospravedlníte, zodvihnete ho a dotyčnému poviete, že máte práve schôdzku a nemôžete volať, že sa mu ozvete hneď ako to bude možné a že vás to mrzí. Nová doba si nás jednoducho omotala okolo malíčka a núti nás stále robiť niečo iné. A svoj mozog samozrejme pochválite, lebo ste vyriešili malý problém.
Volá sa to info-mánia. Tento výraz pochádza od profesora psychológie Glenna Wilsona, ktorý pôsobí na Gresham College v Londýne. Ten svojim výskumom dokázal, že ak sa sústredíte na nejakú vec a príde vám upozornenie na e-mail, v tom momente strácate 10 bodov zo svojho aktuálne použiteľného IQ. Mnohí ľudia riešia problém so sústredním sa marihuanou. Tá totižto v mozgu dokáže podráždiť tie správne receptory, ktoré spôsobia, že sa dokáže chvíľkovo venovať naraz viacerým činnostiam. Využívajú to najmä umelci, ktorí takto získajú lepšiu kreativitu. Wilson sa vo svojom výskume venoval aj tejto téme a verejne vyhlásil, že multitasking škodí nášmu mozgu ešte viac, ako marihuana a jej užívanie.
Zaujímavý výskum robil aj doktor Russ Poldrack, neuro-špecialista zo Stanfordu. Ten vysvetľuje, že venovanie sa niekoľkým činnostiam naraz spôsobuje, že informácie, ktoré sa chcem naučiť naspamäť, putujú do zlých partií mozgu. Tak napríklad študent, ktorý popri učení pozerá televíziu, posiela informácie na zapamätanie si do časti mozgu pre schopnosti a zručnosti, nie do pamäťovej časti pre fakty a nápady. Bez vyrušovania by mozog posielal nové informácie hipokampu, kde by sa uložili podľa kategórií a jednoduchšie by sme si ich zapamätali. Earl Miller z MIT dodáva: “Ľudia jednoducho nevedia robiť viacero vecí naraz a keď povedia, že to robia, tak iba klamú sami seba.” A klamú aj svoj vlastný mozog.
Z pohľadu energie je multitasking pre mozog veľmi vyčerpávajúcim. Pri zmene sústredenia totižto spotrebúvame kyslík a glukózu, ktoré sú potrebné aj pre samotné rozmýšľanie a memorovací proces. Pri rýchlom prepínaní z jednej veci na druhú spotrebujeme množstvo “mozgového paliva” a pri jeho nedostatočnej úrovni začíname byť vyčerpaní a dezorientovaní. To čoskoro vedie k nervozite a impulzívnemu chovaniu. Pri sústredení sa na jednu vec náš mozog dokáže vypnúť všetky ostatné, nepotrebné vnemy, a energiu spotrebúva oveľa menej. Dosah multitaskingu na naše správanie je taký veľký, že dokonca spôsobuje aj naše nesprávne rozhodnutia. Pri tom, ako sa sústredíme na jednu vec a na náš mobil príde napríklad SMS, sa začíname sami seba pýtať – Od koho prišla tá správa? Mám na ňu odpovedať? Kedy mám na ňu odpovedať? Čo odpoviem? V rýchlosti chcete na správu odpovedať, aby ste sa opäť mohli sústrediť na jednu vec a často svoju odpoveď nepremyslíte, čo neskôr to ľutujete. A takto to funguje aj pri iných, dôležitejších rozhodnutiach.
Problémom je e-mail. Keď sa ľudí z Fortune 500, vedcov, študentov a iných osobností opýtali na najčastejší dôvod straty sústredenia, odpovedali “e-mail”. Každý dnes totižto komunikuje formou e-mailov, je to predsa jednoduché, nič to nestojí a rýchlo sa dorozumiete aj s ľuďmi na druhej strane sveta. Vedci, výskumníci, hoci i študenti pracujúci na nejakom projekte, dostávajú denne desiatky až stovky e-mailov, ktoré si vyžadujú okamžitú (prinajmenšom rýchlu) odpoveď. Akonáhle ale raz začnete odpisovať na maily popri nejakej práci, skončili ste. Celý deň iba kontrolujete e-mailovú schránku, či vám niekto neodpísal, či od vás niečo ďalšie nepotrebujú, či nie je nejaký problém. Každý vie, že e-maily sú problematické, no každý z nás na ne musí odpovedať. Dnes to inak nejde. V porovnaní s minulosťou je situácia opäť úplne iná. Ak ste pred 30 rokmi chceli niekomu poslať správu, sadli ste si za stôl, zobrali pero a papier, napísali list, zabalili ho do obálky, pridali poštovú známku a poslali ho poštou. Už len kvôli všetkým týmto krokom ste si vôbec rozmysleli, či nejaký list idete písať a ak ste ho už písať začali, tak ste na ňom pracovali, dopĺňali všetky informácie a otázky, aby v jednej správe bolo všetko, čo ste potrebovali. Dnes napíšete e-mail v priemere asi za minútu a vôbec sa neobťažujete jeho prepracovaním a zakomponovaním všetkých vašich myšlienok. Napíšete o jednej veci, odošlete e-mail a o 5 minút si spomeniete na ďalšiu otázku, tak napíšete ďalší. Medzičasom vám príde odpoveď na vašu prvú správu, a tak musíte ihneď reagovať. A tak to ide dookola.
Ďalším aspektom, prečo často posielame maily, je ich cena. Však to nestojí vôbec nič. Samozrejme, musíte si jednorázovo zaplatiť za počítač a pravidelne platiť internet, no bez neho by ste si aj tak už nevedeli predstaviť život. V minulosti, ak vám došli obálky alebo známky, museli ste sadnúť na koňa, ísť do mesta kúpiť všetko potrebné, vrátiť sa naspäť, napísať list a potom ho ísť ešte aj odoslať. Dnes majú e-maily oveľa, oveľa menšiu hodnotu a internetová anonymita dodáva na odvahe odosielateľom. Jeden z vedcov raz povedal: “Dostávam množstvo mailov od ľudí, ktorých ani dobre nepoznám a žiadajú ma v nich, aby som pre nich urobil niečo, čo presahuje hranice mojej práce aj vzťahu medzi nami. E-mail to akýmsi spôsobom robí OK, ľudia sa jednoducho opýtajú na niečo, čo by sa nikdy neopýtali pri hovore, osobne alebo v súkromnom liste.”
Problémom e-mailov je aj to, že sa používajú na všetko. Zatiaľ čo v minulosti ste si listovú komunikáciu vedeli rozdeliť na osobné a pracovné zásielky, dnes vám chodí e-mailom všetko. Aj preto im venujete tak veľa pozornosti. Pri prichádzajúcom maily myslíte na to, či vám prišla osobná správa, upozornenie z banky, účet za mobil, pracovná ponuka, to-do úloha alebo hocičo iné. Jednoducho to musíte ihneď skontrolovať, však čo keby náhodou. Opačnou stranou mince sú scény z filmov, ktoré každý z vás pozná – dievča dostane list od milovaného a neotvorí ho roky. Lebo vie od koho je a vie, aký druh správy ju vnútri čaká. E-mail je ako droga, ako kinder vajíčko, ktoré si kúpite v obchode. Dostanete ho a viete, že v ňom bude hračka. Aj tak ho ale musíte ihneď otvoriť a pozrieť sa, aká. A keď vás nezaujme, tak sa jednoducho nestaráte a idete na ďalšie kinder vajíčko. Tieto návyky, ktoré sme si rokmi vybudovali, spôsobujú stres a dehonestujú našu schopnosť rozhodovania sa. Každý e-mail si vyžaduje naše rozhodnutie. A musí byť rýchle.
Od e-mailu sa dostávame k veľmi citlivej téme, sociálnym sieťam. Zatiaľ čo ľudia nad 30 rokov uprednostňujú komunikáciu e-mailom, mladí dnes komunikujú so svetom takmer výlučne cez Facebook. Namiesto toho, aby písali mail, totižto iba otvoria okno s kontaktom, napíšu mu rýchlu správu, pridajú fotku, dokument, text, hocičo a do niekoľkých sekúnd si správu nájde druhá strana. Za internetovú anonymitu textových správ sa dokonca v týchto časoch začali schovávať aj problémoví mládežníci. Na linku dôvery už nevolajú, ale píšu priamo z internetu. Ľudia pracujúci v krízových centrách sa tak môžu vysporiadať s viacerými prípadmi naraz, prípadne jednoducho preposlať správu psychológovi, ktorý na ňu odpovie bez toho, aby na druhej strane niekto vôbec zistil, že sa vymenil s operátorkou. Internet a moderná komunikácia dodávajú ľuďom odvahu a odbúravajú ich hanblivosť. Na internete totižto vystupujete často anonymne, prípadne si vytvoríte za istým účelom hoci aj falošný účet. Váš mozog opäť oklamete, že môže urobiť aj to, čo by v inej situácii neurobil.
Pri instantných internetových správach funguje rovnaký mechanizmus ako pri e-mailoch. Dostanete správu a cítite sa previnilo za to, že necháte niekoho na druhej strane komunikácie čakať na vašu odpoveď. Na novú správu vás ihneď upozorní nielen vyskakovacie okno na obrazovke vášho počítača, ale aj mobil či tablet. Ihneď tak odpoviete a odmeníte svoj mozog za to, že splnil jednoduchú úlohu. Mozgu sa to samozrejme páči, a tak od vás žiada viac malých úloh. Urob niečo, za čo ma môžeš odmeniť. A tak sa znova premiestnite na inú činnosť, ktorej venujete chvíľku svojho času, len aby ste sa opäť odmenili. A na veľké veci sa samozrejme vykašlete, lebo by ste na nich museli robiť dlho, kým sa odmeníte. Nedarí sa vám s učením? Tak odpíšte kamarátovi na správu. Aj ďalšiemu. A napíšte mu, ako sa mu darí, len aby ste nadviazali komunikáciu a nemuseli sa učiť. Alebo robiť. Stačí, že svoj mozog opijete množstvom malých odmien namiesto jednej veľkej. Takto totižto funguje moderná doba, takto si omotala naše mysle okolo svojho malíčka.
Všetky tieto výskumy a myšlienky zhrnul vo svojej práci Daniel J. Levitin. Ten si spomína aj na jeden zaujímavý experiment s myšami, ktorý uskutočnili jeho spolupracovníci Peter Milner a James Olds. Niekoľkým myšiam voperovali do časti mozgu nazývanej nucleus accumbens malé elektródy, ktoré simulovali tvorbu dopamínu. Ten sa tvorí vtedy, keď gambler vyhrá na automate, drogovo závislý človek dostane kokaín alebo má bežný človek orgazmus. Jednoducho túto časť mozgu nazvali “centrum uspokojenia”. Do klietky hlodavcov umiestnili malý spínač, ktorý po dotyku vypustil do mozgu myší malý impulz spôsobujúci ich uspokojenie. Myslíte, že sa im to páčilo? Tak tomu verte! Každá z myší neustále a v krátkych intervaloch stláčala tlačidlo (to bolo realizované ako malá hojdačka, cez ktorú myš musela prejsť) a zabudli pritom aj na základné činnosti ako jedenie či spánok. Ignorovali všetko dookola, chutné jedlo, dokonca aj možnosť sexu. Dookola stláčali iba to tlačidlo, až kým neboli myši totálne vyčerpané a neumreli na hlad a nedostatok spánku. Stačí, že si dookola dávali malú odmenu. Podobné prípady sa objavujú aj v ľudskej spoločnosti. Však len nedávno vyplávala na povrch správa o 30-ročnom Číňanovi závislom na počítačových hrách, ktorý umrel po tom, ako sa 3 dni vkuse hral na svojom počítači. Rovnako dopadol aj chlap z Kórei, ktorého po 50 hodinách súvislého hrania počítačovej hry odstavila až zástava srdca. Všetko je to o malých odmenách. Odpíšeme na správu, prejdeme jedno kolo v hre, dáme peknú fotku na Instagram, napíšeme komentár pod článok na internete a odmeníme svoj mozog dávkou hormónov. Nevadí, že v globále náš mozog trpí. Moderná doba z nás spravila závislých – na e-mailoch, sociálnych sieťach, internetovej komunikácii. Aj ja som závislý. Bohužiaľ.
Tento článok vychádza z knihy Organized Mind od autora Daniela Levitina, ktorá bude už čoskoro dostupná aj v slovenských kníhkupectvách.
