Hlavným motívom mojich článkov je väčšinou nejaké mobilné zariadenie, aplikácia, prípadne nejaká nová mobilná funkcia či technológia. Tento článok však bude iný a jeho ústredným prvkom nebude nič z vyššie uvedeného, ale človek – Milan Pinzík, netypický dôchodca, ktorý má napriek siedmim krížikom na chrbte k mobilom a informačným technológiám veľmi blízko.
Pán Milan už dlhé roky žije v domove dôchodcov a domove sociálnych služieb (DD a DSS). Na prvé počutie by sa mohlo zdať, že snáď neexistuje miesto, ktoré by malo menšiu súvislosť s mobilmi a informačnými technológiami, než práve domov dôchodcov. Veď seniorov spravidla vnímame ako ľudí, ktorí žijú vo vlastnom svete plnom nostalgie a spomienok, vôbec nesledujú nové trendy v technológiách a dotykové zariadenia sú pre nich španielskou dedinou. Vo väčšine prípadov je takéto hodnotenie zrejme aj pravdivé, existujú však výnimky, ktoré potvrdzujú pravidlo. Jednou z nich je aj Milan Pinzík, pán v rokoch, ktorý však svojimi vedomosťami a zručnosťou pri ovládaní mobilnej techniky strčí do vrecka nejedného človeka v produktívnom veku.
>> Stiahnite si PDF-Android Magazín Marec/Apríl 2014 <<
Pána Milana som spoznal počas svojho polročného pôsobenia na pozícii sociálneho pracovníka v zariadení, kde pán Milan žije. Z hľadiska môjho profesného života to bola len krátka epizóda a rýchlo som zistil, že takéto povolanie nie je nič pre mňa a nechcem sa týmto smerom uberať. Bola to však veľmi cenná životná aj pracovná skúsenosť a umožnila mi zvnútra spoznať svet seniorov a klientov sociálnych služieb. Ľudia v takýchto sociálnych zariadeniach si žijú vlastným životom, ktorý plynie oveľa pokojnejšie a akoby aj pomalšie než vonkajší svet. Dni zvyčajne trávia odpočinkom, prechádzkami a rozhovormi, pričom ich témy sú prozaické – zdravotný stav, lieky, výška dôchodku či spokojnosť s ubytovaním a stravou. Počas dňa sa toho zvyčajne veľa neudeje a najvzrušujúcejšími udalosťami bývajú raňajky, obedy a večere. Nespravodlivosť života sa však naplno prejavuje aj na tomto mieste a tak zatiaľ čo si niektorí ešte v deväťdesiatke užívajú dobrú fyzickú aj psychickú kondíciu, iní sú už v šesťdesiatke pripútaní na lôžko a odkázaní na nepretržitú starostlivosť.
Aby som sa však vrátil k našej téme – obyvatelia DD a DSS napriek svojmu veku a ostatným obmedzeniam vo všeobecnosti nemajú k modernej technike až tak ďaleko, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Ich obľúbenou kratochvíľou je napríklad spoločné sledovanie filmov cez projektor. Takéto premietanie býva v spomínanom domove pravidelné a vyhradené sú mu pondelňajšie popoludnia. Samozrejme, seniori nepozerajú Vlka z Wall Street, Pompeje či podobné kinohity súčasnosti, obľubujú hlavne klasické slovenské a české filmy spred niekoľkých desaťročí. Pred zakúpením projektora museli filmy pozerať na bežnom televízore a vo veľkej spoločenskej miestnosti to pre ich slabé oči bolo skutočné trápenie. Ďalšie využitie nachádza projektor a príslušná reprosústava pri pravidelnej muzikoterapii, kedy im sociálna pracovníčka púšťa hudbu a videoklipy. Opäť sa samozrejme jedná hlavne o staršie skladby a ľudovky, pričom zdrojom je najčastejšie YouTube.
Klienti sociálneho zariadenia však techniku a počítače nevyužívajú len takto pasívne a skupinovo, ale aj individuálne. Žiarivým príkladom je takmer 90-ročná pani Anna. Tá má síce problém s nohami a pri chôdzi si pomáha barlami, ruky jej však slúžia dobre a na komunikáciu so svojou vnučkou využíva mailovanie cez Gmail. S pomocou sociálnej pracovníčky zvládne tiež Skype a s vnučkou tak vedie aj pravidelné videohovory. Ďalším príkladom je Katka, zrelá žena v rokoch, ktorá má však kvôli mentálnemu postihnutiu dušu dieťaťa. Jej záľubou je pozeranie kreslených rozprávok, väčšinou opäť na známom portáli Youtube. No a ako sa mi dôverne zveril jeden nemenovaný klient, na internete „rád pozerá fotky pekných dievčeniec, ktoré potešia oko starého človeka“. Myslím, že túto tému ďalej rozvádzať netreba:-) Jednoznačne najväčším a najintenzívnejším používateľom moderných technológií v DD a DSS bol v čase môjho pôsobenia práve pán Milan, ktorého schopnosti v tejto oblasti sú skutočne obdivuhodné.
Milan Pinzík sa narodil v r. 1944 v Kokave nad Rimavicou, malom stredoslovenskom mestečku učupenom medzi horami. Keďže v Kokave bolo viacero rodín s priezviskom Pinzík, miestni ich rozlišovali prímeniami, pričom Milanovu rodinu nazývali Blaniakovci. V Kokave prežil prvé roky svojho detstva, pričom z neho najviac spomína na kamarátstvo so synom miestnej pani grófky, ktorú on nazýval „teta grófka“. Spolu sa hrávali všade na okolí i v kaštieli, kde bývala, toto šťastné obdobie však netrvalo dlho. Pinzíkovci sa v päťdesiatych rokoch z Kokavy odsťahovali a grófku so synom z kaštieľa krátko na to vysťahovali komunisti. Miesto, kde sa hrával malý Milan Pinzík slúžilo odvtedy na rôzne účely a v súčasnosti, tak ako mnoho pamiatok na Slovensku, chátra…
Pán Milan sa vyučil za mechanizátora a opravára poľnohospodárskych strojov a až do obdobia, kedy sa kvôli zdravotným problémom dostal do DD a DSS, pracoval na poľnohospodárskom družstve v jednej neveľkej dedine. Ako sám spomína, robil tam kadečo, väčšinou pracoval v dielni, ale v čase sezónnych prác napríklad aj okopával kukuricu na poli. Napriek tomuto manuálnemu povolaniu je však pán Milan skutočne bystrý človek s mimoriadne širokým všeobecným prehľadom a v tomto smere prekonáva mnohých ľudí v produktívnom veku a s oveľa vyšším vzdelaním, než má on. Rozsah jeho vedomostí je skutočne impozantný a pri zábavných vedomostných kvízoch, ktoré som v zariadení pre klientov organizoval, som ho musel poprosiť, aby nechal priestor aj ostatným, keďže vo väčšine prípadov ihneď vedel odpoveď. Trochu náhodou som však zistil, že jednou z oblastí, o ktoré sa zaujíma, sú aj mobily a tablety.
V čase, keď som bol zamestnaný v domove dôchodcov, som totiž pracoval tiež ako externý redaktor pre jeden portál, zaoberajúci sa mobilmi. Písal som aj recenzie smartfónov a tabletov a zariadenia na testovanie mi kuriér nosil priamo do práce. Hneď pri prvom takomto doručení nechýbal pán Milan, ktorý býval v mojej kancelárii častým hosťom. Doručený mobil (pamätám si, že to bola Sony Xperia Active) ho hneď zaujal a poprosil ma, či si ho môže prezrieť. Pri tej príležitosti utrúsil nevinnú poznámku, že čítal o mobile, ktorý má aj projektor a či na test nedostanem aj ten. Priznám sa, tieto jeho slová ma v dobrom slova zmysle šokovali. V mojom najbližšom okolí sa nik príliš nezaujíma o mobilné technológie a preto ma nesmierne prekvapilo, že takto informovaný je práve pán Milan, od ktorého som to nečakal. Jednalo sa samozrejme o Samsung Galaxy Beam, ktorý bol predstavený na MWC 2012 v Barcelone a pán Milan si o ňom podľa vlastných slov prečítal článok v technologickej sekcii istého spravodajského portálu.
Od tej doby sa pán Milan stal „spolutesterom“ všetkých zariadení, ktoré mi prešli rukami počas môjho pôsobenia v tomto sociálnom zariadení. Jeho výdrž a zanietenie pri tejto činnosti boli skutočne obdivuhodné, hneď ráno si s mobilom alebo tabletom sadol do kresla na chodbe neďaleko mojej kancelárie a vydržal sa s ním hrať celé doobedie, nezriedka pokračoval aj poobede. Spustil snáď každú aplikáciu, ktorú v mobile našiel a nainštaloval kopu ďalších; počúval hudbu, hral hry, pozeral videá na Youtube a surfoval na internete. Dostal sa aj do telefónneho zoznamu, s figliarskym úsmevom v ňom zhodnotil ženy, ktoré mali pri kontakte aj fotografiu a s mojím dovolením občas zatelefonoval svojej dcére, ktorá žije vo vzdialenom meste. Podotýkam, že som mu prakticky nič nemusel vysvetľovať, sám sa rýchlo zorientoval v prostredí Androidu, problémy mu nerobili ani modely a nadstavby od rôznych výrobcov. Pán Milan je skrátka dokonalým protipólom všetkých postarších ľudí, ktorým robí nová technika vrásky na čele a ovládanie dotykových mobilných zariadení je pre nich zaťažkávajúcou skúškou.
Avšak mobily a tablety vôbec neboli prvou skúsenosťou pána Milana so svetom digitálnych technológií. V spoločenskej miestnosti domova dôchodkov sa totiž nachádzajú tri počítače s pripojením na internet, ktoré môžu klienti využívať v určených hodinách v rámci svojich rozvojových a relaxačných aktivít. Nuž a ich najintenzívnejším užívateľom bol s prehľadom práve pán Milan, ktorému by tých pár hodín týždenne zďaleka nepostačovalo a prakticky každý deň prišiel do našej kancelárie a s nesmelým pohľadom rukou naznačoval gesto, akoby otáčal kľúčom v zámke. To bola jeho takmer každodenná prosba o sprístupnenie počítača. Trávil pri ňom doslova celé dni, pričom najviac sa venoval rôznym flashovým hrám, ktorých hraním dokázal stráviť celé dlhé hodiny. Obdivoval som ho, že ho tieto jednoduché hry neomrzia, ale na druhej strane, v domove dôchodcov má človek len málo príležitostí na rozptýlenie a vskutku more voľného času.
Hranie však nebolo jeho jedinou zábavkou na počítači, to by som mu krivdil. Často navštevoval Wikipédiu a čítal si články z rôznych oblastí, predovšetkým histórie, ktorá ho zaujímala a mal v nej slušný prehľad. Nevynechal však ani spravodajstvo na rôznych portáloch a cudzie mu neboli dokonca ani sociálne siete. S mojou malou pomocou si založil účet na Gmaile a krátko nato aj konto na Facebooku, hoci jeho vášnivým používateľom sa nestal. Naopak, veľmi ho zaujala služba Street View, vďaka ktorej mohol po dlhšom čase aspoň virtuálne navštíviť svoju rodnú Kokavu, pozrieť si jej ulice a kaštieľ, pri ktorom vyrastal. Tesne pred mojím odchodom z pozície sociálneho pracovníka začal pán Milan uvažovať aj o kúpe tabletu.
Po mojom odchode z Domova dôchodcov som o pánovi Milanovi dlhší čas nepočul. Začal som pracovať pre MojAndroid.sk, pribudlo mi množstvo nových povinností, voľného času rapídne ubudlo a trochu s hanbou priznávam, že som si počas celého roka a pol nenašiel čas navštíviť ho. Konečne sa mi to však podarilo pred pár dňami a s potešením som zistil, že pán Milan sa za ten čas vôbec nezmenil, stále má na tvári svoj potuteľný úsmev a na hlave neodmysliteľnú šiltovku. Zdravie mu našťastie slúži vzhľadom na jeho vek dobre a nestráca životný optimizmus, hoci sa mi trochu aj posťažoval. Jeho časté a dlhé vysedávanie pri počítači bolo totiž pre niektorých ľudí v Domove dôchodcov tŕňom v oku a po dlhšie trvajúcich rozporoch nakoniec pán Milan na počítač úplne prestal chodiť. Nepodarilo sa mu kúpiť ani tablet, po ktorom už dlho túži a hoci to sám nepriznal, bolo na ňom vidieť, že ho odrezanie od sveta internetu mrzí a trochu ho trápi nuda. Verím však, že je to len prechodné obdobie, „veci sa utrasú“ a pán Milan sa vráti k počítaču, alebo si bude môcť kúpiť svoj vysnívaný tablet.
Neviem, akým smerom sa bude môj život uberať, či sa dožijem tej povestnej jesene života a kde ju prípadne strávim. V Domove dôchodcov som videl až priveľa smutných ľudských osudov a nedôstojných životných koncov na to, aby som sa do tejto budúcnosti pozeral bez obáv. Príbeh pána Milana mi však dáva nádej, že pri troche šťastia a dobrom zdraví môže každý z nás prežívať dôchodkový vek nie v pasivite a smutných spomienkach, ale pri záujmoch, ktoré ho napĺňajú. Verím teda, že mnohí z nás, ktorí v súčasnosti študujú alebo pracujú, budú aj vo vyššom veku stále rovnako zanietení pre technológie a technologické hračky:-)
