TÉMA | Mobilné zariadenia z rokov osemdesiatych

Na prvé počutie sa to možno nezdá, ale mobilné zariadenia a inteligentné hodinky sa v istej forme vyskytovali už v 80. rokoch minulého storočia. Pochopiteľne, v porovnaní s dnešnými smartfónmi a tabletmi sa jednalo o archaické prístroje a ponúkali len zlomok funkcií, aj tak však podstatne vyčnievali nad vtedajšími elektronickými formami zábavy a rozptýlenia.

Mnohí z nás majú zrejme v nejakej zaprášenej krabici odložené svoje knihy, hračky a iné predmety z detstva. Prehľadávanie takejto krabice sa mnohokrát rovná otvoreniu skutočnej truhlice s pokladom a dokazuje aj výnimočné fungovanie ľudskej mysle. Človek v krabici totiž nachádza veci a drobnosti, na ktoré už dávno zabudol, ale pri pohľade na ne aj po rokoch jasne a farebne ožívajú spomienky na časy, keď sme boli deťmi a tieto hračky tvorili veľkú časť nášho vtedajšieho sveta.

Niečo podobné sa stalo aj mne, keď som nedávno v jednej takejto prachom zapadnutej škatuli našiel dve ruské, resp. sovietske elektronické hry z osemdesiatych rokov, pričom hlavne jedna z nich sa v našich končinách stala skutočnou legendou. Tí trochu starší si ju zrejme pamätajú z vlastnej skúsenosti, mladší o nej snáď aspoň počuli. Ide o veľmi známu elektronickú hru „No počkaj!“, ktorá mala viacero familiárnych označení ako „Vajíčka“ či „Vlk a zajac“.

Jej princíp bol veľmi jednoduchý, štyrmi tlačidlami ste v nej ovládali hlavnú postavu – vlka – a do košíka ste sa snažili zachytávať vajcia, ktoré sa kotúľali zo štyroch žľabov. Za každé chytené vajce ste dostali jeden bod, ak sa vám vajce nepodarilo zachytiť, rozbilo sa a prišli ste o život. Našťastie, na obrazovke sa občas objavil aj zajac a keď vám vajce padlo práve v takejto chvíli, vyskočilo z neho kuriatko a prišli ste len o pol života. Keď ste dokopy rozbili tri vajcia, hra skončila.

Druhá hra mala oficiálny názov Tajomstvá oceána, ale taktiež bola známa skôr pod hovorovými označeniami „Chobotnica“, či „Potápači“. Na rozdiel od predchádzajúcej sa ovládala len dvoma tlačidlami, ktorými ste pohybovali potápačom smerom doprava a doľava. Celkom vpravo sa nachádzal potopený poklad a za každý získaný kúsok pokladu ste dostali jeden bod. Ak ste sa s ním dokázali vrátiť do člna, získali ste ďalšie tri body. Nebolo to však až také jednoduché, keďže počas tejto cesty na vás neustále číhali zradné chápadlá veľkej chobotnice.

Mimochodom, maximálny počet dosiahnuteľných bodov bol 999, potom sa hra spustila odznova. Dosiahnuť to však nebolo vôbec jednoduché, pretože tempo hry sa s pribúdajúcimi bodmi postupne zrýchľovalo. Dodnes si pamätám, že vo „Vajíčkach“ sa mi v hre A po hodinách a hodinách tréningu podarilo dosiahnuť 954 bodov a v hre B 901 bodov. V „Chobotnici som bol úspešnejší, 999 bodov som v hre A „dal“:-) Obe hry som hrával naozaj často, hrávali sme sa na nich aj v škole počas prestávok a neskôr kolovali aj medzi kamarátmi.

Podobných hier sovietskej výroby existovalo viacero (podľa Wikipédie až 21), najpopulárnejšou a najrozšírenejšou však boli jednoznačne „Vajíčka“ a po nich zrejme „Chobotnica“. Obe zariadenia boli dokonca „multifunkčné“, okrem samotnej hry obsahovali aj hodiny a budík:-) Ak si dobre pamätám cenu, jedna takáto hra stála 300 Kčs, čo vtedy nebol úplne malý peniaz. Na samom konci 80. rokov si spomínam aj na ďalšie videohry takéhoto druhu, ale už na prvý pohľad sa konštrukciou odlišovali a dostali sa k nám zrejme nejakými cestičkami zo západnej Európy.

Ako som spomínal vyššie, na Wikipedii je uvedených až 21 takýchto sovietskych elektronických hier, neviem však, či sa všetky predávali aj u nás, spomínam si len na nejakých 4-5 (budem rád, ak sa pamätníci vyjadria v komentároch). Z Wikipedie som tiež zistil, že ich označenie IM znamenalo Igra Mikroprocessornaja, vzhľad a základné princípy boli okopírované z japonských herných konzol Game&Watch.

Ako napájanie poslúžili dve batérie typu LR43 alebo LR44, ktoré sa bez problémov dajú kúpiť aj dnes a hry som tak po dlhej dobe mohol vyskúšať znova.

Zistil som tak, že obe moje hry sú aj po rokoch stále funkčné, hoci boli vyrobené v r. 1987 a 1988. Na „Vajíčkach“ sa už niektoré časti displeja z tekutých kryštálov síce zobrazujú menej intenzívne, ale inak prístroj nemá chybu. „Chobotnica“ je však aj po 26 rokoch úplne bez chybičky.

Našťastie, moderná doba nám priniesla možnosť zahrať si tieto hry znova a to aj bez toho aby sme vlastnili pôvodné prístroje. „Vajíčka“ nájdete napríklad na tejto internetovej stránke a obe hry (plus niektoré ďalšie) existujú aj ako aplikácia pre Android.

Inteligentné hodinky a herné konzoly

Tieto mobilné zariadenia alebo vreckové herné konzoly však nie sú jedinou „inteligentnou“ elektronikou z 80. rokov, u ktorej sa dá nájsť analógia v súčasnosti. V čase, keď boli v Československu bežné klasické „ručičkové“ hodinky (väčšinou značky PRIM), vyzerali digitálky Kessel Quartz od Vietnamcov ako prístroje z iného sveta. Mali ešte viac funkcií ako spomínané sovietske hry, okrem času ukazovali aj dátum, deň v týždni, dokázali každú celú hodinu pípnuť, mali stopky a nechýbal budík so siedmimi melódiami!

Kto takéto hodinky mal, bol ťažký frajer, vyšším levelom bolo už iba tričko so Sandokanom:-) Okrem toho existovala aj verzia digitálok s kalkulačkou, tie však učitelia v škole nevideli radi, hlavne nie na písomkách. Oveľa zriedkavejšie boli sovietske digitálky ZIM B6-02, ktoré vyzerali tak masívne, že by zrejme prežili aj prejdenie tankom alebo atómový výbuch.

Ruské digitálky ZIM B6-02 (zdroj: rk.86.com, watchuseek.com)

S digitálkami sme sa počas prestávok tiež hrávali, netradične pomocou stopiek. Buď šlo o to, komu sa rýchlym dvojitým kliknutím podarí odmerať čo najkratší čas (rekord bol tuším 0,04 sekundy), alebo kto sa najviac priblíži k jednej celej sekunde, teda 00:01:00. Ďalšou disciplínou bol odhad. Súťažiaci držal v ruke hodinky bez toho aby sa na ne pozeral a v duchu odpočítaval 10 sekúnd, potom stopky zastavil. Cieľom bolo samozrejme dosiahnuť na stotinu presný čas 00:10:00, čo sa občas niektorým borcom aj pošťastilo.

V osemdesiatych rokoch som zažil aj predchodcu dnešných herných konzol. Bola to krabička, ktorá sa pripájala k televízoru a jedinou hrou bolo niečo na spôsob stolného tenisu. V skutočnosti sa jednalo o dva obdĺžniky, ktoré symbolizovali rakety a medzi nimi lietal malý štvorec, ktorý predstavoval loptu.

Vo verzii pre jedného hráča ovládal druhú raketu „počítač“ alebo sa dalo hrať o stenu. Nepamätám si už presne na výzor tejto staručkej konzoly, ale šlo zrejme o klon jednej z úplne prvých videohier s názvom Pong a vyzerala približne tak, ako na obrázku hore. Pong môžete vidieť v nasledujúcom videu.

V osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch však prišli aj počítače Didaktik a Commodore, neskôr Amiga a 286-tky, 386-tky a 486-tky. Objavovali sa walkmany, elektronické diáre, po páde socializmu sa chodilo do Viedne kupovať magnetofóny International, neskôr sa zjavili prvé mobily, konzoly Playstation, atď. Ale to je už úplne iný príbeh:-)

Kedysi vraj bola aj tráva zelenšia

Keď som sa už takto ponoril do histórie a čias svojho detstva, nedá mi nespomenúť jeden aspekt, ktorý ma dosť hnevá. Je ním akýsi spomienkový optimizmus a s ním súvisiace kritizovanie dnešnej doby a jej porovnávanie s minulosťou. Tá vraj bola oveľa lepšia, neskalená technológiami a elektronikou a ľudia vraj vtedy mali viac času na ušľachtilejšie koníčky a osobný kontakt. Najviac kritizované sú v tejto súvislosti počítače, tablety, smartfóny a sociálne siete, ktoré vraj spôsobujú odcudzenie a ľudia ich uprednostňujú pred osobným kontaktom. Klasickým „démonom“ už roky zostávajú počítačové hry, ktoré vraj podporujú násilie a deti pre ne hlúpnu.

Nuž, neviem tieto faktory zhodnotiť všeobecne a objektívne, pokúsim sa ich teda vyvrátiť len na základe svojej osoby, vlastných skúseností a svojho okolia. Počítačové hry hrávam od 15. roku života, prvý počítač som mal v šestnástich. Napriek tomu sa zo mňa nestal asociál, ktorý sa bojí denného svetla, neprestal som mať široký okruh iných záľub, necítim sa hlúpejší ako pred 20 rokmi, neprestal som chodiť na túry do prírody či čítať knihy. Naopak, vďaka smartfónom, tabletom a elektronickým knihám ich môžem čítať aj v situáciách, v akých to predtým nebolo možné a mať svoju veľkú knižnicu vždy poruke z akéhokoľvek miesta.

Medzi priateľmi mám dvoch rovesníkov, s ktorými sme sa raz za rok stretli na súkromnej LAN párty a dva dni hrali ako o život. Dnes je to však už ťažšie, majú rodiny a času menej, ale vďaka internetu si raz za pár týždňov nájdu niekoľko hodín čas a zahráme si niečo cez internet, zatiaľ čo komunikujeme cez Skype. Ak by internet neexistoval, nebolo by to možné, takže v tomto prípade nás moderné technológie skôr zbližujú než odcudzujú.

Podobne je to aj s Facebookom. Nevyužívam ho na to, aby som známym ukazoval, čo mám práve na obed, ale len vďaka nemu môžem byť v kontakte napríklad so spolužiakmi, ktorí žijú v Kanade či Austrálii a nevidel som ich už celé roky. Iba vďaka tejto sociálnej sieti sa mohli vrátiť do môjho života a zdieľať so mnou nové zážitky. Ani mladých ľudí však podľa mňa Facebook neodcudzuje, vidím to na svojej 15-ročnej neteri. Neustále síce visí s kamarátkami na WhatsApp či Viberi, ale pri každej príležitosti sa snažia „vypadnúť“ spolu do mesta a častokrát im treba pripomínať, že už je čas vrátiť sa domov. Samozrejme, ako inak, mobilom:-)

Spomínam si tiež, ako moja sestra v r. 1992 odišla na ročný študijný pobyt do Ameriky a v tom čase to bolo také, akoby sa (s trochou preháňania) odsťahovala na inú planétu. Internet a maily boli v plienkach a pre 99% ľudí na Slovensku nedostupné, Skype a Facebook ešte neexistovali. Zostávali teda len pekelne drahé telefonáty alebo listy. Vždy, keď spolu spomíname na tú dobu, ľutujeme, že vtedy neboli také možnosti ako dnes.

Uvediem ešte posledný príklad, od priateľky (s ktorou som sa zoznámil cez internet:-) ma delí vyše 200 km a keďže zatiaľ nebývame spolu, vídavame sa predovšetkým cez víkendy. Počas týždňa sú nám veľkou pomocou mobily a “nekonečné” volania, vďaka ktorým znášame odlúčenie oveľa ľahšie. Nechceme samozrejme takto “fungovať” naveky, ale kým začneme žiť spolu, mobily budú nenahraditeľnou technológiou, ktorá nás každý deň zbližuje.

Nie je to však len o záľubách a možnostiach komunikácie na diaľku. Práve vďaka internetu môžem robiť prácu, ktorú robím, len vďaka nemu môžem pracovať prakticky z akéhokoľvek miesta a komunikovať s kolegami skoro tak dobre, akoby som s nimi sedel v jednej kancelárii. Neviem si ani predstaviť, čo by sme robili, keby neexistoval Gmail, Hangouts, Google Dokumenty, YouTube, Dropbox, WordPress a mnoho iných softvérových nástrojov, ktoré denne využívame pri práci. Samozrejme, že naše povolanie je v tomto smere špecifické a internet využívame viac než iné profesie, ale pracovný život v rôznej forme uľahčuje aj mnohým iným ľuďom.

Záver

Mám skrátka dojem, že jedinci kritizujúci moderné technológie ich vidia veľmi jednostranne a spiatočnícky. Nemôžem sa zbaviť dojmu, že takouto kritikou sa vedome či podvedome vyvyšujú a považujú sa za lepších v porovnaní s dnešnou generáciou mladých ľudí. Vôbec to podľa mňa nie je pravda, neboli sme lepší, tiež sme mali svoje nedostatky a tiež nás rodičia či starí rodičia kritizovali. Častokrát za to, že len vysedávame pred telkou a kazíme si tak oči, alebo nahlas púšťame hudbu a ničíme si sluch. Dnes podobne my kritizujeme naše deti pre počítače, tablety a smartfóny a verím tomu, že rovnako budú aj ony hrešiť tie svoje, keď budú napríklad príliš veľa času tráviť vo virtuálnej realite:-)

Doba sa proste neustále mení a internet s modernou elektronikou nám priniesli možnosti, o akých sa nám pred desaťročiami ani nesnívalo. Prirodzene, tieto technológie je potrebné využívať v rozumnej miere a nestať sa na nich závislými, ale rozhodne ich nemožno vo všeobecnosti odcudzovať ako zlo, ktoré ľudí len kazí. Skrátka, nie je to o technológiách, ale o tom, ako ich človek využíva. Parafrázovane na ne platí staré porekadlo, že sú dobrým sluhom, ale zlým pánom.

Zdroj: MojAndroid.sk, wikipedia.org