V mnohých prípadoch, bez toho, aby by sme si to uvedomili, je zásah európskej legislatívy na náš bežný život vcelku významný, no prestali sme jeho jednotlivé prípady akosi evidovať. Objavia sa však aj dnes prípady, kedy európska regulácia z pred viacerých rokov nestačí pokryť modernú dobu a reagovať na jej úskalia. Elektronické knižky, ktoré začali zažívať veľký rozmach s príchodom čítačiek sú toho pekným príkladom. Veď aký je vlastne rozdiel medzi e-knihou a tou klasickou papierovou? Okrem formy na ktorej sa šíri, žiadny (ide mi iba o obsah, nie o tradíciu a pocit, keď mám papierovú knihu v ruke). Ak porovnáme obsah rovnakého diela, je proste identický. No napriek tomu sa e-knihy nedostávajú bežne do knižnice a nie je samozrejmé, že by si ich čitateľ vedel požičať rovnako, ako papierovú verziu toho istého diela.
Po rokoch štúdia som opäť pred časom objavil čaro a aj nutnosť verejnej knižnice. Pre nachádzanie cenných zdrojov pre svoju prácu tam teraz zavítam pravidelne. No iba nedávnom som zistil, že napríklad e-knihu, ktorú si môžete bez problémov požičať alebo zakúpiť na smartfón alebo tablet, si v knižnici požičať neviete. A dôvod? Stará európska smernica, ktorá v roku 2006, teda v roku svojho vydania nič také ako je e-kniha ešte nepoznala a teda ani neregulovala. Ako sme si však postupom rokov nášho členstva v EÚ stihli zvyknúť, do mnohých vzťahov zasahuje aj ESD (Európsky súdny dvor) a stalo sa tomu aj teraz, pri e-knihách a ich požičiavaní.
Situácia je vcelku jednoduchá, požičiavanie tlačených kníh je tu roky. No pri e-knihe a jej kupovaní alebo prenájme máte vždy vzťah priamo s jej autorom alebo spoločnosťou ktorá ho zastupuje, prípadne vydavateľom. A priamo jemu zaplatíte za toto užívanie a je hotovo. Knihu si pohodlne kedykoľvek otvoríte v tablete a môžete čítať. Pri knižnici je to iné a tak ESD zasiahol aj do tohto vzťahu, verím, že pozitívne. Za prvé, ESD rozširuje smernicu týkajúcu sa prenájmu a požičiavania papierových kníh z roku 2006 aj na e-knihy, a to napriek tomu že sa o nich smernica vôbec nezmieňuje. Tým je daný základ, aby sa aj takáto forma kníh objavila v knižnici. No a potom ESD uvádza, za akých podmienok je možné si takéto knihy požičiavať.
Vždy pôjde aj pri e-knihe o výpožičku po obmedzenú dobu a pre jej čitateľa to nesmie byť nástroj na priamy alebo nepriamy hospodársky alebo obchodný prospech. Teda ak si požičiam e-knihu, nesmiem ju ďalej ponúkať, kopírovať a predávať a podobne. Je proste určená iba na moje vlastné potreby, ako čitateľa. Zároveň by e-kniha mohla byť požičiavaná podľa princípu „one copy one user“, teda, ak si požičiam nejakú knihu, ďalší čitateľ musí čakať, pokým uplynie doba výpožičky mne, ako jej prvému čitateľovi. A až potom môže nastúpiť ďalší čitateľ. Teda jedno dielo môže súčasne čítať iba jedna osoba. Samozrejme, bude sa to odvíjať od počtu kópii, ktoré knižnica má zakúpené. Ak ich má viacero, môže na každú uplatniť zvlášť tento princíp, teda požičať každú kópiu e-knihy samostatne. Zároveň technicky by každá elektronická kniha mala mať v sebe časovú pečiatku platnosti a po jej vypršaní, by už čitateľ nemohol knihu ďalej čítať. Teda ide o digitálnu dobu výpožičky, ktorá má dve výhody, knihu si môžete čítať aj na svojom zariadení a zároveň sa nemusíte dostaviť do knižnice, ak chcete knihu vrátiť. A dokonca ani požičať, pretože všetko sa bude diať na diaľku.
Pre ľudí, čo radi čítajú je to skvelá predstava. Večer mám chuť si niečo prečítať tak si prelistujem zoznam z verejnej knižnice ich e-kníh a jednu alebo aj viacero kníh si v elektronickej podobe požičiam. Po určenú a zaplatenú dobu ju môžem používať a následne po vypršaní toto právo stratím a kniha sa sama vráti do knižnice. Skvelá predstava, už iba prečkať dobu, kedy to bude aj u nás realita, ako napríklad v Holandsku.
